My Zahir

Mala som veľmi dobrú kamošku...dá sa povedať, že som s ňou strávila najšibnutejšie 2 roky svojho života...mala som strašne rada jej povahu, takú nevyspytateľnú, človek nikdy nevedel, čo od nej môže čakať...niekedy som mala pocit, že je schopná všetkého, na čo si pomyslí...vždy som bola hrdá na to, že máme taký dobrý, otvorený, úprimný vzťah...aj keď som prežívala dosť ťažké obdobie, ona sa mi nikdy neobrátila chrbtom, nikdy mi nedala najavo to, o čom som dobre vedela a ničilo ma to...proste ma brala takú aká som a nechala ma žiť...aj so svojimi chybami...a nepotrebovala mi ich ukazovať a vŕtať do rán, ktoré sú otvorené ešte doteraz...a za to som jej bola vždy veľmi vďačná...a až teraz si uvedomujem, že som jej to nikdy nepovedala...až teraz vidím, prečo mi na nej tak záleží....spomínam si ako som za ňou bola prvýkrát v prahe odkedy tam odišla študovať...bol to taký úžasný víkend, že keď som odchádzala, tak som takmer plakala...naozaj plakala...za ňou...a to sa mi stávalo málokedy...aby mi na niekom tak záležalo...snažila som sa aby to priateľstvo vydržalo, robila som, čo som mohla,,.lenže aj ja som len človek  a sú veci, ktoré prekonať nedokážem...keď sa vrátila, mala som pocit, že to už nie je ona,,,možno som to len nebola ja...možno sme sa zmenili obidve...to sa stáva...ale neverím, že až tak, aby ma vyškrtla zo zoznamu svojich priateľov...uznávam, možno som bola k nej hnusná a povedala veci, ktoré si nezaslúžila, ale prečo sa nesnaží pochopiť aj ona mňa?...strašne mi na nej záležalo a stále záleží a to, že sme sa tak vzdialili ma ničilo  a preto som hľadala nejaký dôvod....možno na nesprávnom mieste...ale všetko, čo som chcela povedať je: PREPÁČ...a neškrtaj ma...stále chcem byť tvoja najlepšia priateľka....fakt, socka...